Cestopis

Pochod Praha - Prčice

30 km z Tábora do Prčíc

Už ako krpec som počul o Pochode Praha - Prčice. Poslať niekoho do Prčíc je mimochodom tá nasjlušnejšia forma vykázania nepríjemnej osoby z vašej blízkosti. A samozrejme, každý môj rovesník si určite pamätá Mládkovu pesničku Do Prčic!.
     
     Určitě nejsem sportovní typ,
     papuče s dýmkou sluší mi líp
     Pod vrstvou sádla ztrácí se kost
     při koupi prádla zmítá mnou zlost.
     
     Keď som pred pár rokmi videl 12. diel druhej série seriálu Vypávěj s podtitulom Do Prčic!, už definitívne som vedel, že raz si zapochodujem aj ja. A ako baby podrástli, prišla príležitosť si tento sen splniť.
     Od januára som zbieral informácie - Kedy, Ako a Kam. Pochod sa ide z viacerých miest, vždy s cieľom v Prčiciach. Trasu si zvolíte podľa dĺžky a náročnosti. Od 30 do 70 km. Ku každej trase je na stránke zobrazený výškový profil trate. Celkom pekne pripravené, aj s fotkami. Registrovať sa dalo od prvého mája, ja som sa chcel desiateho, už boli skoro všetky trate naplnené. Voľné boli už len cyklistické a vozíčkárska. Nevadí, ideme "mimo záznam".
     
     Určitě nejsem sportovní typ,
     obtíže velké dělá mi shyb
     Není mi dána pohyblivost,
     jednoho rána řekl jsem: Dost!
     
      Vybrali sme si najkratšiu dospelácku trasu - 30 km, z Tábora do Prčic. S Kačkou sme sa dohodli na "podpore", mala nás odviezť na štart, vyzdvihnúť v cieli a cestou sa postarať o nejakú obživu. Objednal som cez booking dve pomerne komfortné ubytká, prvé v Tábore, druhé v Českých Budějoviciach. V nedeľu sme si chceli pozrieť mesto a cestou domov aj Český Krumlov. Taký bol plán. Ale človek mieni, Pán Boh mení. V piatok ráno bolo jasné, že ideme v trojici. Baby prišli zo školy, naložili sme pripravené batohy a vyrazili sme smer Brno.
     
     Mě láká velice
     Pochod Praha - Prčice,
     zakoupím si střevíce
     a hbitě vyrazím.
     
     Na hodinku sa zastavíme v Telči, večer za dažďa prichádzame do Tábora. Ubytovanie máme zabezpečené v Attic Rooms. Veľmi príjemná pani domáca nám ukáže naše dve izby. Všade je čistučko, posteľná bielizeň napnutá ako v kasárňach. Prihlásime sa na WiFi, dáme si dennú porciu Duolinga a ideme spať.
      Budím sa o tretej. Opäť si v hlave opakujem plán, ako sa dostaneme na štart a ako z cieľa. Otváram si propozície pochodu a zisťujem, že je to celé naplánované zle. Pozerám znovu cestovné poriadky, ešte raz na web-stránke čítam pokyny pre účastníkov a rozhodujem sa, že auto necháme v Tábore pred stanicou a z Prčíc sa odvezieme kyvadlovou dopravou do Heřmaničiek, odtiaľ vlakom späť do Tábora.
     
     Mě láká velice
     Pochod Praha - Prčice,
     zakoupím si střevíce
     a hbitě vyrazím
     
      Ráno nás budí dážď. Rozdelíme si veci - niečo berieme so sebou, ostatné ostanú v aute. Ešte raňajky a odchádzame.
     Parkovanie nájdeme rovno pred železničnou stanicou. Dokupujem ešte minerálky, platím parkovné a ideme na štart na autobusovom nádraží. Ten dav účastníkov je ohromujúci.
     
     Prvé dva kilometre vidíme pred sebou len blato a zadky. Zadky pevné aj zadky ovisnuté. Zadky v elasťákoch i v rifliach. Zadky babské aj rite chlapské. Riťky malé aj prdele obrovské. Výber do zbláznenia. Keby nepršalo, bolo by to ešte horšie. Lebo niektoré zadky sa skrývali pod pršiplášťmi. Všetci zadky idú rovnakým tempom, nie je šanca predbiehať. Niekedy vidno zadky psov. Niektoré psi majú chvosty hore, iné dole. Niektoré majú pršiplášť. A niektoré na obojku plastové botičky z predchádzajúcich ročníkov.
     
     Jsou plné pohody
     ty dálkové pochody,
     bez chleba a bez vody
     já k cíli dorazím
     
     Čo ma udivuje, je výstroj. Niekto si berie stredný batoh, niekto malý a zopár ľudí žiadny. Dosť ľudí kráča s dáždnikom. Nepochopil som. A obuv. Keby nepršalo, asi by boli aj sandále. Ale ísť tridsiatku v tenkých plátenkách...? Keby niečo, zavolám si taxi.
     Čundrákov už niet. Maskáčových blúz som narátal asi 7. Kanady som videl jedny. Gitaru neniesol nik. Zato bluetoothový reprákov revúc otrasnú muziku bolo dosť. Alkoholom výdatne podgurážená mládež. Bezstarostná. Kamaráti i spolužiaci. Idú 30 km. Bez strachu, bez rešpektu. Pripadám si ako turistický dinosaurus. S ponchom, paličkami a lekárničkou.
     Prežitok. Dnes stačí kreditka. Na každom treťom kilometri krčma. Stánok. Alebo pojazdný bufet. Pivo. Česi majú viac pivovarov než vybraných slov. Alkohol. Číry aj farebný. Klobásy, párky, hotdogy. Nanuky, zmrzlina, ovocie, sladkosti, lángoše. Aj so syrom aj smotanou.
     
     Určitě nejsem sportovní typ,
     zapínám zvolna tepláků zip
     Začínám dýchat, začínám žít,
     teď mi jen zbývá do Prčice jít
     
     Prvých 15 kilometrov ujde veľmi rýchlo. Vyjdeme z lesa a vidíme hrad. Borotín, polovica cesty - 15 km, je za nami. Presne tri hodiny šliapania. Robíme si pár fotografií. Ideme s minimom prestávok. Na príjem tekutín. A na ich vylučovanie. Dve prestávky na jedlo.
     Už vieme, že to dáme. Aj dážď ma toho dosť. Robí si prestávky. Stězimír. Míňame chovnú stanicu koňa Przewalského v Dobřejove. Červený Újezd. Za Říkovom sa k nám pripájajú tí, čo idú z Tábora 40 km. Od Vísky už je to len dole kopcom. A po asfalte. Pred Prčicami nás víta 4-metrová Horalka. Celkom milé, že v kráľovstve Opávie nás víta Sedita :) Na námestí sa prvýkrát pozriem na prejdenú vzdialenosť. 29,9 km. Motáme sa medzi stánkami, pozeráme, kde sa čo predáva, fotíme, filmujeme, bilancujeme. Aplikácia ukazuje 30,1 km. OK, zastavujem ju, hoci k autobusu je to ďalších 400 metrov. Ale Relive sa rozhodol, že to aj tak bude len 29,9... :( Tajne som dúfal, že spravíme cca 32 km, aby mala Dajka osobák. Nevydalo. Nevadí Daji, tento rok si ho určite spravíš ;)
     
     Mě láká velice
     Pochod Praha - Prčice,
     zakoupím si střevíce
     a hbitě vyrazím
     
     Medzitým prestalo pršať. Balíme pršiplášte a tešíme sa z nášho úspechu. Mne sa splnil strašne starý sen. Starší ako obe moje dcéry dohromady. A boli pri tom. 7 hodín 38 minút. Skvelý pocit.
     Do Heřmaničiek nás odvezie kyvadlová autobusová doprava. Tam čakáme 40 minút na vlak do Tábora. Ako si sadám do mimoriadneho vlaku, všetko zo mňa opadlo. Úplne. Počas celého pochodu som si ani raz nesadol a záverečné státie na peróne už bolo len čerešničkou na torte :) Cítim sa, ako keď vyjdem zo sauny. Už žiadna únava, žiadne plánovanie, prepočítavanie, zodpovednosť. Len si to všetko vychutnať.
     
     Jsou plné pohody
     ty dálkové pochody,
     bez chleba a bez vody
     já k cíli dorazím