Fotogaléria

Južné Čechy 2026

S pochodom Praha - Prčice

Keď som pred pár rokmi videl 12. diel druhej série seriálu Vypávěj s podtitulom Do Prčic!, cítil som, že prišiel čas zúčastniť sa najznámejšieho československého pochodu Praha - Prčice. Ako baby podrástli, prišla príležitosť si tento sen splniť.

Od januára som zbieral informácie: kedy, ako a kam. Pochod sa ide z viacerých miest, vždy s cieľom v Prčiciach. Trasu si zvolíte podľa dĺžky a náročnosti. Od 30 do 70 km. Ku každej trase je na stránke praha-prcice.cz zobrazený výškový profil trasy. Celkom pekne pripravené, aj s fotkami. Registrovať sa dalo od prvého mája, ja som sa chcel desiateho, už boli skoro všetky trate naplnené. Voľné boli cyklistické a vozíčkárska. Nevadí, ideme "mimo záznam".
     Vybrali sme si najkratšiu dospelácku trasu - 30 km, z Tábora do Prčic. S Kačkou sme sa dohodli na "podpore" mala nás odviezť na štart, vyzdvihnúť v cieli a cestou sa postarať o nejakú obživu. Objednal som cez booking dve ubytká, pomerne komfortné, prvé v Tábore a po pochode sme sa mali presunúť do Českých Budějovic, pozrieť si v nedeľu mesto a cestou domov aj Český Krumlov. Taký bol plán. Ale človek mieni, Pán Boh mení. V piatok ráno bolo jasné, že ideme v trojici. Baby prišli zo školy, naložili sme pripravené batohy a vyrazili sme smer Brno.
     
     Bratislavou sme prešli v pohode, v Brne sa prerába výjazd na diaľnicu do Prahy, navyše piatok poobedie, radosť cestovať. Navyše začína popŕchať. Pekné počasie sme nechali doma, ani predpoveď na sobotu neznie priaznivo. Z diaľnice zídeme pred Jihlavou a zamierime na Telč. Toto mesto si pamätám z 50 halierovej poštovej známky Československo. Keďže sa lepila na pohľadnice, bola to jedna z najpoužívanejších známok môjho detstva. Chcel som ten Telč vidieť naživo ;)
     
     
     
     
     Zastavujeme na parkovisku kúsok od Štěpnického rybníka. Prejdeme po hrádzi cez Dolnú bránu sme na Námestí Zachariáše z Hradce.Je to to námestie z poštovej známky, iba Mariánsky stĺp vidíme na opačnom konci námestia. Hoci práve neprší, je zatiahnuté. Kým prejdeme námestím k Hornej bráne, spomedzi mraky na pár záberov vykukne slnko. Tak máme prá fotiek s peknými sýtymi farbami.
     V hoteli U Černého orla si dáme špeciality českej kuchyne. Interiér ako z filmu Vrchní prchni! a Michal David z rádia vo mne na krátky čas vyvolá nostalgické spomienky na časy dávno minulé. Obsluha a kuchyňa našťastie ide s dobou a po skvelej večeri pokračujeme v ceste do Tábora.
     
     Do Attic rooms na Jordánskej ulici prichádzame za dažďa. Veľmi príjemná pani domáca nám ukáže dve izby v podkroví, ktoré máme objednané. Kuchynka je na chodbe, a je zdieľaná s izbou č. 3. Kúpeľňu s WC má každá izba svoju. Všade je čistučko, posteľná bielizeň napnutá ako v kasárňach. Prihlásime sa na WiFi, dáme si dennú porciu Duolinga a ideme spať.
     Budím sa o tretej. Opäť si v hlave premietam plán, ako sa dostaneme na štart a ko z cieľa. Otváram si propozície a zisťujem, že je to celé naplánované zle. Pozerám znovu cestovné poriadky, ešte raz čítam pokyny na web-stránke a rozhodujem sa, že auto necháme v Tábore pred stanicou a z Prčíc sa odvezieme kyvadlovou dopravou do Heřmaničiek, odtiaľ vlakom do Tábora.
     Ráno nás budí dážď. Rozdelíme si veci - niečo berieme so sebou, ostatné ostanú v aute. Ešte raňajky a odchádzame. Parkovanie nachádzame rovno pred stanicou, dokupujem ešte minerálky, platím parkovné a ideme na štart na autobusovom nádraží. Ten dav účastníkov je ohromujúci.
     Čo ma udivuje, je výstroj. Niekto si berie stredný batoh, niekto malý a zopár ľudí žiadny. Dosť ľudí kráča s dáždnikom. Nepochopil som. A obuv. Keby nepršalo, asi by boli aj sandále. Ale ísť tridsiatku v tenkých plátenkách...? Keby niečo, zavolám si taxi.
     Čundrákov už niet. Maskáčových blúz som narátal asi 7. Kanady som videl jedny. Gitaru neniesol nik. Zato bluetoothový reprákov revúc otrasnú muziku bolo dosť. Alkoholom výdatne podguráždená mládež. Bezstarostná. Kamaráti i spolužiaci. Idú 30 km. Bez strachu, bez rešpektu. Pripadám si ako turistický dinosaurus. S ponchom, paličkami a lekárničkou.
     Prežitok. Dnes stačí kreditka. Na každom treťom kilometri krčma. Stánok. Alebo pojazdný bufet. Pivo. Česi majú viac pivovarov než vybraných slov. Alkokohol. Číry aj farebný. Klobásy, párky, hotdogy. Nanuky, zmrzlina, ovocie, sladkosti, lángoše. Aj so syrom aj smotanou.
     Ideme s minimom prestávok. Na príjem tekutín. A na ich vylučovanie. Dve prestávky na jedlo. Prvých 15 kilometrov ujde veľmi rýchlo. Vyjdeme z lesa a vidíme hrad. Borotín, polovica cesty - 15 km, je za nami. Presne tri hodiny šľapania. Robíme si pár fotografií. Stězimír, míňame chovnú stanicu koňa Przewalského v Dobřejove. Červený Újezd. Za Říkovom sa k nám pripájajú tí, čo idú z Tábora 40 km. Pred Vískou už je to len dole kopcom. A po asfalte. Pred Prčicami nás víta 4-metrová Horalka. Celkom milé, že v kráľovstve Orionu, Opávie a Zory nás víta Sedita :) Motáme sa medzi stánkami, pozeráme, kde sa čo predáva, fotíme, filmujeme, bilancujeme. Prešli sme 30 kilometrov. 7 hodín 38 minút. Tajne som dúfal, že spravíme asopoň 32 km, aby mala Dajka osobák. Nevydalo. Nevadí Daji, tento rok si ho určite spravíš!
     
     Celý cestopis nájdete tu: Pochod Praha - Prčice
     
     Do Heřmaničiek nás odvezie kyvadlová autobusová doprava. Tam čakáme 40 minút na vlak do Tábora. Potom presadnúť do auta a odviezť sa do Českých Budějovic.
     
     
     V Budějoviciach máme rezervované ubytovanie v Hoteli Bohemia na Plachého ulici. Je v samom centre mesta. Ak to prirovnám k Bratislave a Hlavnému námestiu, je to ako bývať na Michalskej. Na prízemí je reštaurácia a recepcia. Zívajú prázdnotou. Pozdravím, odniekadiaľ pribehne mladá pani. Tady jsou klíčky od pokoje, máte to úplně nahoře. 100 korún je mestská daň. Parkovné dvě stě. Potvrdenie o zaplatení nedostanem. V izbe nachádzam cenník, parkovné je 150 Kč. Na stránkach mesta České Budějovice sa dočítam, že poplatok za ubytovanie dospelej osoby je 50 Kč. Stojí vám, mladá pani, takáto reklama za tých 100 korún? Ubytovanie som síce platil za 4 osoby, ale pri hneď po príchode som Vám povedal, že sme len traja...
     Apartmán je ale krásny a čistučký, nikde aj špinka či fľak na zrkadle. Dáme si ľahkú studenú večeru a vytúženú sprchu. Nemám už síl isť na čapovaný Budvárek.... Ale veď tu určite nie som naposledy. Najbližšie si pobyt spojím aj s prehliadkou pivovaru.
     Budíme sa do krásneho slnečného dňa s modoru oblohou. Čekaut je 10.30, tak si nechávame auto vo dvore a vyberieme sa na druhé najväčšie štvorcové námestie v Českej republike. Má 133x133 metrov. Nedeľa ráno je ideálna na potulky, nikde nikoho. Kto rád fotí má ale smolu, slnko je ešte nízko a tak je veľa objektov v tieni. V potravinách doplním sadu spomienkových predmetov a zamierime do Českého Krumlova.
     
     Jediné, čo som o ňom vedel bola informácia, že tu natáčali Anděl Páně 2 a že ho spomínal doktor v Slunce. seno, erotika, keď vystupoval v Taliansku z autobusu: Ježiš, tady je to krásný ako v Krumlově!
     A Krumlov je naozaj krásny. Parkujeme na parkovisku P3 kde prekvapia čisté verejné WC zadarmo. Ideme po Lineckej k mostu dr. Edvarda Beneše. Po Kájovskej a Širokej na Dlouhú na Lazebnický most. Krása a malebnosť týchto ulíc je neopísateľná. Všade stretávame skupinky turistov z východnej Ázie. Fotia, filmujú a počúvajú svojho sprievodcu. Ten má pred ústami mikrofón zavesený na uchu, turisti slúchadlá. Všetci tak majú voľné ruky a skupinky sa nezhlukujú pri sprievodcovi. Praktické.
     Pokračujeme cez Párkán, Myšou dírou popod Kamenný most k prístavisku. Ak máte čas,môžete sa zúčastniť plavby po Vltave na plti či v rafte. Vyjdeme schodami na Horní a vraciame sa do centra. Zo Seminárnej záhrady je krásny výhľad na Horný i Dolný hrad a Zámockú vežu. Prechádzame okolo Kostola sv. Víta, jeho zvony práve odbíjajú poludnie. Prejdeme Námestím Svornosti, Panskou a Soukeníckou ulicou a vraciame sa k autu. Na Lineckej sú tri bistrá s kebabom, dáme si ľahký ale chutný obed a zamierime k hranici s Rakúskom. Hneď za hranicou si môj mobil vybil a ja som nevedel, ako sa volá ďalší cieľ dnešnej cesty. Vedel som, že ide o zrúcaninu hradu na polostrove nejakej rieky. Príliš málo informácií, aby nás tam navigácia v BMW naviedla. Našťastie som si pamätal, že cesta vedie cez Zwettl. Medzitým sa mobil ako-tak dobil a potom som už našiel náš cieľ - Lichtenfeld. Leží na sútoku Purzekamp a Kamp. Veľkú časť toho polostrova tvorí autokemping. Niektoré karavany tam doslova zapustili korene, ľudia majú vybudované predzáhradky so živým plotom, ohniská. Zídeme k riekam, kde sa týčia ruiny Lichtenfeldu. S tou vodou okolo - celkom pekné miesto.Parkovné je prvých 40 minút zadarmo, stíhame to akurát. Na hranice to máme 200 km. Neaktualizovaná mapa nás v BMW ešte povodí po Viedni, potom už prechod Jarovce a domov.
     
     Autom sme spravili 808 kilometrov priemernou rýchlosťou 74 km/hod a spotrebou 5,2 l nafty na 100 km.