Fotogaléria

Nečakane v Paríži

S Aljoškom v hlavnom meste Francúzska

To, že sa na dva dni dostanem do Paríža, som 8 dní pred tým ani len netušil. Ale náhoda dokáže divy, a tak si na poslednú chvíľu balím pár vecí do tašky, kontrolujem výbavu môjho syna a v piatok o 14.00 netrpezlivo postávam za športovou halou Pasienky.
     O chvíľu prichádza aj Rasťo s dcérou Bibkou a spolu s ostatnými účastníkmi zájazdu sa trasieme od zimy. Konečne nastupujeme. Sprievodca nám povie pár slov o programe a organizácii zájazdu, keď vtom s Rasťom zisťujeme, že sme si nezobrali so sebou žiadnu butylku! To je to balenie na poslednú chvíľu... :( Tento nedostatok odstránime na diaľničnom odpočívadle medzi Brnom a Prahou, do žalúdka putuje aj kapustnica.
     Stmieva sa a cesta rýchlo ubieha. Pred spaním sa posilníme ešte žemľami od Katky. Nech si líham akokoľvek, stále ma niečo tlačí a spomínam na starú dobrú Karosu, ktorej netrčali zo sedadla bezpečnostné pásy, operadlá neboli tvarované ako kreslo kozmonauta a spať sa tam dalo neporovnateľne lepšie. V tejto Bove by som 46 hodinovúcestu do Grécka zvádol ozaj ťažko! Konečne je tu ráno, stojíme na odpočívadle pred Parížom, kde ktosi prepadol obsluhu benzínky. Pozerám, či medzi vyšetrovateľmi neuvidím Jullie Lescautovú alebo Engubu, ale títo sú asi z iného okrsku. Alexejko si už chystá foťák, vzrušene sa obzerá na všetky strany, kedy sa na obzore zjaví Železná dáma. Dočká sa.
     
     Vystupujeme na Place de la Concorde, fotíme obelisk, Bova s dvomi vodičmi mizne za križovatkou a my sa vydávame parížskymi ulicami. Prechádzame Rue Royale, popred svetoznámu reštauráciu Maxim, založenej v roku 1893, ktorá sa začiatkom 20. storočia stala jedným z najvyhľadávanejších podnikov v Paríži. U Maxima večerali hviezdy ako Marie Callas, John Travolta, Barbra Streissand či Brigitte Bardot. Počas okupácie v r. 1940-1944 bola obľúbeným miestom nemeckých dôstojníkov. Popri chodníku sú odparkované elektrobicykle - nabudúce musím zistiť ako sa požičiavajú:) Vidím aj tankovacie automaty na elektromobily a všade, všade, všade parkovacie miesta pre skútre a motorky. Je chladný marec, ale jednostopové vozidlá vidno všade. Mali by si radní páni z Primaciálneho námestia brať príklad, ako sa rieši doprava. Oni radšej vymyslia papuču na motorku... Koncu ulice dominuje Kostol svätej Magdalény, ktorý dal postaviť v antickom štýle Napoleon na oslavu svojich víťazstiev. Prechádzame okolo najstaršej koncertnej sály v Paríži, Music Hall Olympia, kde vystupovali také okrem iných Edith Piaf, Frank Sinatra, Marlene Dietrich, Beatles, Rolling Stones, Iggy Pop alebo Lenny Kravitz.
     Prichádzame pred Palais Garnier, čiže Parížsku operu, ktorá sa kedysi volala Academie Nationale de Musique a má 2 200 miest pre divákov. Potom prejdeme na Place Vendôme, kde je Hotel Ritz, v ktorom strávila svoju poslednú noc princezná Diana. V budove na Place Vendôme č. 12, zomrel v roku 1849 Frederik Chopin. Nás však zaujíma čosi iné...
     Colonne Vendôme, bronzový triumfálny stĺp cisára Napoleona I. bol postavený podľa vzoru víťazného stĺpa cisára Trajána v Ríme. Stojí na mieste jazdeckej sochy kráľa Ľudovíta XIV. Stĺp je vysoký 44 metrov a jeho priemer je asi 3,6 metra. Na jeho vrchole je socha Napoleona. Obvod stĺpa je pokrytý bronzovým reliéfom o celkovej dĺžke 280 m, na ktorom sú znázornené Napoleonove bitky a víťazstvá. Stĺp je dutý a točitým schodiskom sa dá dostať hore, na plošinu.
     Začína nás pomaly trápiť hlad. Našťastie, za rohom, na Rue de Rivoli nás sprievodca vedie do bistra. Prechádzame pred Hotelom Le Meurice, kde počas druhej svetovej vojny sídlil veliteľ nemeckej posádky v Paríži. S Alexejkom si dáme jednu bagetu na polovicu - nuž kríza postihla aj nás, a v Paríži lacno ozaj nie je. Alexovi raňajky nestačia, dal by si croissant. S'il vous plaît, un croissant a vtisnem mu do dlane euro. Krpec-krpatý, bez hanby zamieril k obsluhe a o chvíľu sa mu na tvári rozlial šťastný úsmev, keď sa stal hrdým majiteľom originál francúzskeho croissantu.
     

Louvre je neďaleko a ja sa neviem dočkať Mony Lisy. Cestou nás hrdo zdraví pozlátená socha Johanky z Arkú. Od sprievodcu dostávame inštrukcie, ako sa nenechať nachytať od zberačov podpisov, ako nekúpiť suvenír za 4-násobnúcenu a kde sa čo v Louvri, najväčšom múzeu na svete, nachádza.
     Samozrejme, pod Arc de Triomphe du Carrouse, ktorý bol postavený k pocte Napoleonovej armády a oslavuje víťazstvo francúzskej armády v bitke pri Slavkove, na nás frendovia volajú: Helou frend! Four Eiffel uan euro! Neodoláme a eurová minca putuje do vrecka „opáleného Francúza“. Jednu vežičku si hneď dávam na zips vesty a odvtedy mám od frendov pokoj. Už mi nenúkali ani jednu, jedinú vežičku ;) Do Louvre vchádzame ako skupina bočným vchodom. Tu si spomeniem, že ako správny Slováčisko mám pri sebe vreckový nožík a tak ho dobrovoľne odovzdávam kontrole pri detektore kovov. Dostávam kartičku, s ktorou si ho o tri hodiny neskôr vyzdvihnem.
     
     Lístok pre dospelú osobu stál 11 €. Pokladne sú prázdne, s Alexom si zhodne vyberáme Talianov a Egypt. Mal som obavu, či sa 9-ročný chlapec nebude v takom múzeu nudiť,... na stretnutie so zvyškom zájazdu sme museli ísť poklusom, pretože sme sa medzi exponátmi akosi „pozabudli“. Lisu som videl. Obklopenú ázijskými turistami za tlstým sklom. Ale bola tam! Skvostné dielo môjho obľúbeného Leonarda da Vinciho.
     Spokojný s prehliadkou a ustarostený z počasia, pokračujeme potulkami Parížom. Chvíľu sa motáme uličkami, aby sme zrazu ocitli pred kostolom sv. Eustacha, ktorý mi vyrazil dych. Imponovalo, že nebol plný turistov, a predsa tým, ktorý ho navštívili rozdával štedro atmosféru histórie. Sadám si do lavice, zavieram oči a nechávam sa unášať myšlienkami. Predstavujem si, ako túto obrovskú a skvostnú stavbu stavali 101 rokov. Ako asi vyzeral pohrebný obrad Jeana de La Fontaine, či Anny Marie Mozartovej, Wolfgangovej matky.
     Vychádzame kostola a razom vchádzame do iného sveta, do podzemia Forum des Halles,, obchodného centra postaveného na mieste bývalej tržnice. Boli sme dnu asi hodinu a neviem aké, ale je to proste obrovské! 168 obchodov, bagetérií, cukrární, 19 kinosál a plavecký bazén. Keďže je čas obeda, opäť skúšame s Alexejkom nejaké bagety a drobnosti miestnej pekárne.
      Námestie bývalého francúzskeho premiéra Georgesa Pompidou s Centre national d´art et de culture Georges-Pompidou, je o pár ulíc vedľa, ale dostať sa do architektonicky zvláštnej budovy, kde sa nachádzajú výstavné priestory, knižnica, múzeum moderného umenia, obchody, kaviarne a kinosály, je nad naše sily. Dlhýýý rad zvedavcom úspešne odrádza náš záujem, ideme sa teda túlať po námestí, zvedavo pozorujeme pouličných umelcov, muzikantov, maliarov, remeselníkov,..
     Paríž sa nám páči, prekvapuje nás množstvo pracujúcich Afričanov, ktorí nerobia len podradné a zle platené práce, ale bežne ich stretnete napríklad aj ako členov policajnej hliadky. Čo sa nám páči čoraz menej, je počasie, už nám začína byť ozaj zima, tento rok je úplne iný, než si aký pamätám. Jar neprichádza ani mesiac po našom návrate.
     Prechádzame okolo Hotela de Ville, pred ktorým je klzisko a tradičný francúzsky kolotoč. Takých sme potom videli ešte mnoho, pri každej turistickej atrakcii. Prechádzame mostom ponad Seinu, po Rue d´Arcole k najväčšiemu lákadlu Paríža (no, niekto povie, že je to Eiffelovka), ku katedrále Notre Damme. Preslávil ju rovnomenný román Victora Huga - Chrám matky Božej v Paríži, tragický príbeh platonickej lásky škaredého zvonára Quasimoda a cigánky Esmeraldy.
     Pohľad na priečelie s tisícmi detailov nikdy nedostavanej katedrály odzbrojí každého. Asi 20-minútový rad na vstup a potom niečo, čo sa len tak nevidí. Priestory obrovského,... ale obrovského chrámu, do ktorého by sa zmestil asi celý Dóm Svätého Martina. Spev zboristiek mi pripadal, akoby som mal MP3 s Gregorians. Nedá sa slovami opísať tá nádhera a atmosféra. Opäť vkĺznem do lavice, zatváram oči a na viečka sa mi premieta film o nešťastnom zvonárovi. Precitám.
     
     
     Kde je Alex? Nespoznávam ho. Celý zájazd si počína maximálne isto, suverénne, ale s rozvahou. Na predlaktie som mu „vytetoval“ moje telefónne číslo, keby sa stratil,... ale mám pocit, že som sa vždy stratil ja jemu, nie on mne. Bol veľmi šťastný, vnímavý, ani jediný krát sa nesťažoval na únavu, alebo že sa nudí. No radosť cestovať s takým človiečikom!
     Vychádzame z katedrály, konečne so synom po boku. Začínam mať toho na dnešný deň dosť, ale čaká nás ešte cesta k Panteónu, kde sú pochovaní Marie Curie Sklodowská, Pierre Curie, Victor Hugo, Alexandre Dumas starší, Émile Zola aj Jean-Jacques Rousseau. Prechádzame okolo Sorbony, zatočíme doľava a vidíme ho v plnej kráse. Nanešťastie za hodinu zavierajú. A dať 7 € za prehliadku v pokluse... to sa sem radšej ešte niekedy vrátim.
     Prichádza Bova, hodinu sa vezieme na perifériu Paríža, skromný, ale čistý hotel - neprišli sme sem vyspávať, prišli sme spoznávať! Pijem francúzske mlieko, čo mi Rasťo cestou kdesi kúpil, vyjedám niečo zo zásob z domu a usínam. Alex si dá sprchu, doje, čo som ja nechal, pozrie tri diely Simpsonovcov vo francúzštine a ide spať tiež. Hodinu po mne. Kde sa chlapče berie v tebe toľko energie?
     Ráno sa šikovne osprchujem, na Channel 5 ide Veľká cena Austrálie. Kanál kódovaný :( Ideme na raňajky do hotela na druhej strane parkoviska, bežia tam správy, pýtam sa na Channel 5,... es tut mir sehr leid, nemáme... Klasické francúzske raňajky, croissant, džús a už tlačíme tašky do úložného priestoru autobusu.
     Dnes nás čaká pán Gustáv Eiffel. Vežu chcel pôvodne stavať v Budapešti, ale maďarskej šľachte sa to nepáčilo. Vzhľadom na to, že sa náklady na stavbu vrátili za necelý rok,.... môže si niekto hlavu búchať. 243 miliónov turistov, a toto číslo rastie od 9:30 do 23.00 každým dňom.
     Vystupujeme z autobusu, a veža, koťuha, nezmestí sa mi do objektívu fotoaparátu! Postavíme sa do radu, za 5 € na druhé poschodie, po vlastných. Rasťo sa započúva do rozhovoru trojice pred nami stojacich turistov. Po chvíli rezignuje, jazyk nespoznáva. Rasťo, zapamätaj si, ak už nevieš, čo to môže byť, je to portugalčina! Ale nie,... - Excuse me sir, where are you from? - Brasil... - Vidíš Rasťo! Toľko rečí vieš a na čo Ti to je? ;)
     Chvíľu pokecáme - anglicky ovšem, chlapi sú na potulkách Európou, ale na naše hlavné mesto zbastardené developermi zvedaví nie sú. O chvíľu sa ale odo mňa dozvedajú, že už 20 minút stoja v nesprávnom rade. Mali chuť na elevátor... presviedčam ich na pohyb po vlastných, ale nemajú toľko času. Nuž,.. keď sme po pol hodine behania po druhom podlaží zamierali ku schodom, vystúpili títo páni z výťahu...
     Na veži v Alexejovi opäť kraľuje sebavedomie a zatiaľ čo sadím svoj vreckový nôž medzi narcisy, veží hore schodmi. Ochranka mala asi strach, že by som im vyryl nejaké srdiečko do náteru. Že som si na vežu niesol kombinačky, im nevadilo. Odkladací systém ako v Louvre na veži nie je, turisti majú na výber plexisklový box, v ktorom sa už nachádzali nejaké manikúrové nožničky, vreckové nožíky a otvaráky, alebo sa vybrať medzi kvety a svojho kovového kamaráta zahrabať. Vetrisko bol hore riadny, až som kapucňu vytiahol, aj šiltovka bola málo. Vďaka absencie slnečných lúčov celý Paríž vyzeral ako z čiernobieleho dokumentárneho filmu. Veru som sa aj chvíľami hľadel k záhradám Trocadero, či tam neuvidím Hitlera, ale opäť len aziati s kamerami v rukách. Keď sme pri tom Hitlerovi: v Paríži je neuveriteľne veľa pamätníkov, múzeí a sôch z úcty k rôznym dejateľom. Ale nepočul som o žiadnom pamätníku Dietrichovi von Choltitz, mužovi, ktorý neuposlúchol Hitlerov rozkaz zničiť Paríž a odovzdal mesto do rúk maršála Leclerca. Zničiť Eiffelovku, zatopiť metro, vypáliť mesto... Ako by asi vyzeral Paríž dnes?
     Schádzame z veže, na pol hodinu je pomedzi mraky vidieť modrú oblohu. Hurá! Aspoň pár fotiek nie je v odtieni sivej...
     
     Vydáme sa na hodinovú plavbu po Seine okolo ostrova Cité, kde je katedrála Notre Dame a Ostrova svätého Ľudovíta. Pýtam sa sprievodcu na lodi, či nepozeral ráno Veľkú cenu F1, že Alexej je veľký fanúšik Romaina Grosjeana. Mladík sa previnilo usmial. Nie, nepozeral. Ale hneď vytiahol mobil, chvíľu gúglil a ukázal mi výsledkovú listinu. Romain desiaty, ale Kimi, môj favorit, ako víťaz! Už mi ani to počasie nevadilo...
     Vylodili sme sa na móle, z ktorého sme vyplávali. Prešli cez most a zamierili k spomínaným záhradám Trocadero. Pár fotiek Železnej dámy a naša skupina sa nejak roztráca. Pár slušnejších účastníkov zájazdu vysvetľuje frendom, že o vežičky záujem naozaj nemajú, iní si to namierili na toalety do metra. My s Alexom sme skončili v stánku so suvenírmi, kde som našiel 4 pohľadnice, ktoré by som sa nehanbil poslať blízkym. Kus po 30 centov. Boli tam aj krajšie. Za 2,50 €,... Ale ešte dobre, že som sa ulakomil na lacnejšie. Niekde medzi Montmartom a Pigale som ich stratil :(
     Metrom (lístok za 1,7 €) sa presúvame na stanicu Anvers. V bistre u palestínskeho imigranta si dávame východoázijské špeciality,... no.. moc nechutili. Na môj vkus príliš veľa korenia, príliš aromatické. Za dve plnené placky s kopu hranoliek sme zaplatili asi 11 €, ale za 0,5 l limonády sme dali ďalšie dve eurá, až mi oči stĺpkom prevrátilo :(
     Sýti sme sa vybrali do kopca k Basilique du Sacré-Cœur. Chcel som ísť lanovkou - cena ako metro - ale kým som našiel stanicu, bol som v polovici kopca. Množstvo turistov, predajcov suvenírov - frendov aj domácich vo mne vzbudzovali obavy, že si kostola moc neužijeme. Ale áno! Práve bola omša, tak sme si s Alexkom sadli a chvíľu strávili modlitbou a rozjímaním. Bolo mi ľúto, že sú medzi ľuďmi debili, ktorí napriek tabuliam so zákazom fotenia blýskali v kostole o dušu. Prejaviť trošku úcty a slušnosti sňatím si pokrývky z hlavy im tiež nič nehovorilo. Pritom aj týchto tabuliek tu bolo niekoľko.
     
     Prešli sme poza baziliku na Montmarte, zvedavo som vyzeral do davu, či nezbadám Améliu, ale opäť len Aziati. Pred kostolom svätého Pierra de Montmarte máme hodinový rozchod. Ideme sa pozrieť do kostola, potom sa túlame uličkami a rozmýšľame, aké suveníry prinesieme domov. Sošky od výmyslu sveta, pohľadnice, obrazy, tabuľky, prívesky, textil... Vidíme aj pekné tričká - dospelácke za 12 €, detské za 7 €.
     Jedno sme kúpili Nikimu, no páči sa nám aj taška cez plece s motívom Paríža. Nakoniec sme za zhodli, že Katku najviac potešia francúzske syry. Úzkymi uličkami schádzame na Pigalle, kde spoznávame pohľadnicový Moulin Rouge. Ulica je to ako Sankt Pauli Strasse v Hamburgu. Nevestince, sexshopy, kiná, bistrá so občerstvením, zmenárne... Syry a niečo pod zub na cestu domov sme kúpili v blízkej samoške. Syr podobný Hermelínu stojí asi 1,70 - 1,90 €, 1,5 litra malinovky rovnako. K tomu nejaké bagety, kekse a drobnosti. Metrom sa presúvame na Place de la Concorde. Na miesto, kde to začalo. Sadáme do autobusu a Au revoir Paris!
     Zase niekedy do videnia!
     A keďže sme s Alexom boli spokojní, patrí sa poďakovať... www.toyotravel.sk:)