Fotogaléria

Devín - Plavecký Mikuláš

Devín, Bratislava, Pezinská Baba, Vápenná, Plavecký Mikuláš

Hoci som pomerne veľa času venoval plánovaniu 8-dňovému prechodu Slovenskom zo Šalgotarjánu do Zakopaného, nakoniec z toho bola len krátka 4-dňová túra Malými Karpatami.
     
     Z domu sme odišli už pomerne neskoro, v Bratislave - Mlynskej doline sme si nechali auto a autobusom sa odviezli do Devína. Kvôli oprave cesty nás autobus vysadil už na Gronároch. Za pár minút sme boli v Devíne, v reštaurácii U Srnčíka si dali večeru (niekomu sa aj pivo ušlo), obišli sme bralo s Devínskym hradom a po červenej vyrazili proti noci a Devínskej kobyle do kopca. Keď nás krčmárka varovala pred komármi, netušili sme, aké peklo nás na lúke nad Devínom čaká. Museli sme vytiahnuť celtu, prikryť si aj hlavy a čo najmenej sa hýbať, aby nenalietali tie svine krvilačné popod. (5 km)
     
     Ráno, hneď ako sa rozvidnelo, pobalili sme si našich pár švesták, na Devínskej Kobyle zhltli raňajky, na rozhľadni urobili pár záberov a cez Karlovku sme sa dostali do Slávičieho údolia. Po krátkej technickej prestávke na doplnenie výstroja sme zamierili na Slavín. Príliš sme sa nezdržiavali, už sme začali komunikovať s Aďom, ktorý nás mal večer čakať na Bielom Kríži. Tak ešte krátka zastávka pri Horskom parku na kofilu, cez Americkú lúku na Kamzík, a na Biely kríž sme dorazili pri západe slnka. Okrem Aďa sme stretli aj celkom neplánovane Miza, vášnivého cyklistu, ktorý so mnou vymetal priemyslovácke lavice. Onedlho si prisadol ďalší SNPéčkár, Jardo z Olomouca, ktorý mal v pláne dokončiť svoju cestu naprieč Slovenskom etapou Devín -Trenčín. My sme presné plány nemali, hovoril som si, že Mohyla na Bradle by bola fajn, ale bol to Zojkin prvý viacdňový pochod. (30 km)
     Spali sme v altánku, v suchu a v pohodlí, aké karimatka dokáže poskytnúž, hlavne neboli komáre. Hneď ako sa rozvidnelo, zbalili sme sa a valili sa ďalej. Cestu sme poznali, na jar sme išli Štefánikovu magistrálu opačným smerom, z Baby na Kamzík. Pri Jurskom jazere nás dobehol Jardo, až po Somára sme išli spolu. Mal však dlhšie nohy a rezký krok, zdúchol nám z dohľadu.
     Na Pezinskej babe sme si dali v motoreste dobrý obed, doplnili vodu a pobrali sa na Čmeľok. Tešil som sa na krásne výhľady, v týchto končinách som už pekných pár rokov nebol. A naozaj, na chodníku sme boli sami, turistov prekvapivo málo, ale to ticho a príroda,... i keď prešlo pár prehánok, bola to nádhera! Na Čmeľoku rozmýšľame, že by sme ostali, aj voda, aj altánok, ale zdalo sa mi to príliš skoro zabaliť. Chcel som to dať aspoň do Skalka.
     Bez hanby poviem, že tento úsek cesty som už mal toho dosť, voda rýchlo ubúdala, cez husté mraky bolo pomerne šero. A nohám sa už tiež nechcelo. Na Skalke už bolo jasné, že nočný lejak len-tak neprečkáme, hoci Zojka začala stavať s konárov akúsi kolibu, rýchlo som ju vyviedol z myslných predstáv. Medzitým od Jarda pípla správa, že je v útulni v Soélošníckej doline a je tam aj studené pivo. Ide sa!
     Cestu do doliny nás už zastihli prvé kvapky a ako sme prišli k ceste, regulérne pršalo. Po útulni však asni slychu. GSM signál žiadny. Ostávame v malom altánku, Zojka na stole, ja na uzučkej lavici. V noci sa ženili všetci čerti.
     Ráno pomedzi mraky vykúkalo slnko, spáchali sme v potoku nevyhnutnú hygienu a kým sme raňajkovali, vidíme, ako si dole cestou vykračuje s ruksakom na chrbte Jardo. Útulňa bolo od nás 80 metrom, no cez hustý porast sme ju nevideli. :( Jardo spěchal i snídaně odmít. Mys me riešili dilemu, ako a kam ďalej. Zojka si vyrobila celkom pekné pľuzgiere anamiesto toho, aby sa k nim priznala, začala naľšapovať tak, aby ju to bolečlo čo najmenej. A tak si to okrem chodidiel odneislo aj kolienko. Vzdať to hneď a ísť do Sološnice na autobus sa nám videlo nešportové.
     
     

Dohodli sme sa na tom, že vystúpime na Vápennú (747 m. n. m.) a uvidíme ako ďalej. Žltou do Plaveckého podhradia, potiahnuť do po modrú a prísť do Podhradia oblúkom alebo vydržať po Mon Repos a po zelenej do Plaveckého Mikuláša. Odskočili sme si do Sološnice k horárovi po vodu, potom sme pokračovali v ceste po červenej na Vápennú. Rozprával som Zojke, ako som sem chodielval do Haviarne, krásnej a veľkej jaskyne na Vápennej. A zážitky z vojenčiny, na tie sa často pýta. Cesta tak rýchlo ubieha, keď má človek hlavu niečím zamestnanú. A to je asi kľúčové pre všetky pochody. Nie nohy, chrbát, plecia pod ťažkým batohom. Ale hlava. Niekto ťažko znáša samotu a potrebuje parťáka, niekto aj dvoch, troch, ďalší si vystačí sám. Ja som pomerne flexibilný, rovnako rád som na ceste sám alebo s kamarátom. No najviac si to užívam s mojimi dcérami.
     Na Vápannej spravíme pár snímkov, vystúpime na rozhľadňu, polietame s Filipom (je tu však vietor a mám o neho strach). Vodu sme už dávno spotrebovali, našťastie na Mesačnej lúke je prameň, tak sa dlho netrápime. Zojka sa rozhoduje pre tretí variant, ukazujem jej jaskyňu Deravú skalu, rozprávam o Tmavej diere, ale tú cez stromy nevidno. Raz som mal to šťastie, že bola jaskyňa otvorená a ja som si ju mohol pozrieť aj zvnútra.
     Plavecský Mikuláš. Cieľ. Dávame ssi skvelé bravčové koleno - nech to tématicky zladíme so Zojkiným trápením. Doplníme tekutiny a z neďalekej zastávky nám o desať minút odchádza autobus. Posledný v tento deň, takže máme šťastie. Vystúpime na Patrónke, prejdeme do Mlynskej doliny pre auto a o ďalšiu pol hodinu sme doma.
     Nádherný výlet so skvelým človekom, 82 km bez šomrania, v celkom slušnom tempe, so spacákom na chrbte. Vo veku 11 rokov. Dávam pred tebou svoj čundrácky klobúk dole, Zojka!